Keď vypukla vojna na Ukrajine, všetkým nám to vybilo dych. Ostali sme v šoku a neveriacky krútili hlavami. Pýtali sme sa: je toto vôbec ešte v 21 .storočí možné? Omráčil nás šok a odrazu sa nám pripomenula stará známa – neistota. Paradox je, že práve one je našou jedinou istotou kým sme nažive, akurát sme na to v tej uponáhľanej roztopaši a nadbytku akosi pozabudli.
Vzápätí na to sa celé Slovensko ponáhľalo pomáhať. A bolo to dojímavé, lebo odrazu sme nemysleli iba na seba a našich najbližších, ale aj na susedov za hranicami našej krajiny. Pomáhať chcel každý, akurát sa nakrátko z tejto kumulovanej dobrej vôle stal dobrosrdečný chaos. Chcelo to iba trošku chladnej hlavy a o trošku viac celoplošnej organizácie, čo sa napokon aj stalo. Začali vznikať rôzne centrá pomoci, zapojili sa medzinárodné korporáty, väčšie, stredné či menšie podniky, neziskové organizácie a občianské združenia a aj jednotlivci. Začali sa prepájať a komunikovať a vďaka sociálnym médiám sa im podarilo pomerne rýchlo a agílne skoordinovať potreby vojnou zasiahnutých.
Pomáhať treba, aj keby na chleba nebolo
Ani my sme na tom neboli inak. Nezaváhali sme a snažili sa robiť všetko, čo bolo v našich silách a možnostiach. Obzvlášť preto, že to bolo také skutočné, bezprostredne sa nás to dotýkalo a bolo to tak neuveriteľne blízko, ako sa hovorí pod nosom. Tentoraz nielen niekde v telke na ďalekom Blízkom Východe, ale tu, hodinu a pol od východu Slovenska! Najmä však preto, lebo súčasťou nášho tímu boli aj naše dve ukrajinské kolegyne. Obe sa do pomoci pre Ukrajinu bytostne vložili. Odhodlane, okrem vlastnej rodiny, pomáhali aj ostatným krajanom hľadať si nové bývanie, prácu a iné, pre život v novej krajine potrebné, oficiality. Snažili sme sa im byť oporou. Spočiatku iba tak, že v priestoroch našej školy prebývali rodiny, ktoré potrebovali krátkodobé útočisko, či prekladaním príhovorov ukrajinského prezidenta Zelenského do slovenského jazyka.
Ako ďalej?
Vtedy sme si začali všímať, že v tom chaose sa pomáha najmä mladým a na seniorov sa akosi zabudlo. Práve ich sme však vnímali ako tých najzraniteľnejších a najviac postihnutých. Opustiť domov v 30-tke a opustiť domov v 60-tke sú dve neporovnateľné životné situácie. Ako prvé tak vznikli adaptačné stretnutia pre seniorov v našej kaviarni The Bridge Café, kde sme seniorom poskytovali základné informácie o živote na Slovensku, doprave, zdravotnej starostlivosti či sociálnom zabezpečení, a pomáhali im s hľadaním bývania, pochopením slovenských zvykov a s úplne základnými slovenskými frázami nevyhnutnými pre život v cudzine.
Z týchto skupín sa neskôr vytvorili prvé konverzačné hodiny v slovenskom jazyku – slovenské kluby, kde sa seniori chodili učiť a precvičovať nadobudnutú slovnú zásobu z kurzov či každodenného života. Pochopili sme, že pre adaptáciu na život v novej krajine je najdôležitejšie naučiť sa jej jazyk a celkovo navnímať správne nové prostredie, do ktorého sa na kratšie alebo dlhšie obdobie potrebujú začleniť. Spojili sme sily s neziskovou organizáciou JA SLOVENSKO n.o. a začali sme s organizáciou kurzov slovenského jazyka online formou.
Verte, že u nás sa bohatne. Skutočne bohatý je totiž ten, kto dáva bez očakávaní.
Na prelome mája a apríla sme spustili ďalšie aktivity ako sebarozvojový kurz, filmové večery, kurz kreslenia, konverzácie v angličtine, workshop zameraný na hľadanie práce a písanie životopisu, exkurzie po Bratislave a okolí, spoločenské hry pre adoslescentov, počítačové kurzy, lekcie pre začínajúcich podnikateľov a tvorivé dielničky pre deti. Podarilo sa nám tiež zrealizovať dovoz kníh v ukrajinčine a zriadiť malú knižničku pre celú komunitu.
Pressburg for Ukraine
Autenticitu projektu podčiarkuje fakt, že ho zastrešujú Ukrajinky Viky a Kateryna, ktoré si podobnou situáciou už prešli a ktoré sa pre pocit bezpečia museli nedobrovoľne vzdať domova. Aj preto dokázali oveľa lepšie rozumieť potrebám svojich krajanov. Projekt vzájomnej spolupráce sme nazvali prostoreko: Pressburg pre Ukrajinu, ale v skutočnosti pri každej vďačnej tvári Ukrajincov, ktorí opúšťali naše priestory s pokorným úsmevom, nás naplnil pocit zadosťučinenia a neopísateľná radosť. To nás donútilo zamyslieť sa nad tým, či to náhodou nebude naopak. Po takmer roku nám príde omnoho výstižnejšie nazvať tento projekt Ukrajina pre Pressburg.
Podujatí sa od apríla do decembra 2022 zúčastnilo viac ako 4000 Ukrajincov.
Klaudia Bednárová, Zakladateľka a riaditeľka Pressburg Academy.
Proshchavaj 2022, vitajemo 2023
Hlavným prínosom projektu bolo, že sa nám podarilo vytvoriť priestor, v ktorom majú ľudia utekajúci pred vojnou prístup k širokej škále služieb a programov. Podarilo sa nám zaktivizovať dobrovoľníkov nielen z našich radov, ale tiež spomedzi ľudí utekajúcich pred vojnou a Ukrajincov, ktorí žijú dlhodobo na Slovensku. Vytvorili sme tak podpornú komunitu, v rámci ktorej vznikajú nové sociálne siete a možnosti na sebarealizáciu a zapojenie sa do kultúrneho života. Ako komunikačný kanál využívame sociálnu sieť Telegram, ktorá má viac ako 500 sledovateľov. Všetky podujatia prezentujeme aj na našej facebookovskej stránke. Aj vďaka tomu k nám neustále prichádzajú noví ľudia, ktorí sú ohrození sociálnou izoláciou. Všetky aktivity a vysoká miera zapojenia ľudí utekajúcich pred vojnou prispievajú k posilneniu pocitu spolupatričnosti a prevencii proti depresii, zároveň majú výhody pre celú rodinu, pretože znižujú pocit izolovanosti a nedostatok sociálnej podpory.
Ďakujeme 🙏
Úprimne a zo srdca ďakujeme všetkým slovenským či ukrajinským dobrovoľníkom, ktorí naše aktivity v roku 2022 akýmkoľvek spôsobom podporili, či už v podobe pomoci s organizáciou alebo priamo ich vedením či lektorovaním. V novom roku sa nevieme dočkať nových aktivít, príležitostí a členov. Dostali sme viac ako 60 pozitívnych recenzií, boli sme zaplavení slzami dojatia a vďačnosti nielen zo strany Ukrajincov, ale aj Slovákov, ktorí sa na projekte spolupodieľali. Tešíme sa z každého nového nápadu a sme otvorení akejkoľvek podpore či pomoci. Ak sa chcete zapojiť ako dobrovoľník, prípadne poznáte Ukrajincov, ktorým by sa páčilo zapadnúť do komunity, ste u nás vítaní. Verte, že u nás sa bohatne. Skutočne bohatý je totiž ten, kto dáva bez očakávaní.
Autor: Dagmar Brucková
